Varied are the size of predicaments
Oh drunken laughter played by great saints!
Heartbreak swarms inverted,
hunting all things funny but not really
Stark white narcissistic venomous monster!
These the hazardous spoils of war
A pantomime of chaos in an ice cold monsoon
But mine is not yours as ours is unsettling tempers
Pride holds us to the game and love vexes so violently of doomed positivity
Used up optimism shrouds the unloved and jesters attack once again.
I’m not broken
Crises spirals paralyzing sick vindictive pretences
Never will time be the same, in a modern catastrophic parade
deranged lovers sharing an obsessed sickness
Almost of fate saturated by tears from the sky
Taking it on the balcony of shame without empathetic remorse about time or approach
SPÄŤ
Všetko sa zdá byť v poriadku.
V lublinskej ješive opäť študujú rabíni,
hoci židovskú štvrť
nechali zrovnanú so zemou.
Vlaky chodia viac-menej načas.
Dá sa spoliehať na hlásenia i na príchody taxíkov
a podzemné chodby
sa rúcajú len raz za sto rokov.
Už mi takmer nevadia smradľavé kupé,
a pri pohľade na pradávne
mohutné lôžkové vozne so záclonkami sa dokonca poteším.
Usadím sa oproti skautke
v umelinovej sukni. Na boku sa jej
črtá pečať naparovacej žehličky, vidno hrot
i zreteľne vykreslené bodky.
V polospánku už neviem rozlíšiť,
či niekde za mojím chrbtom práve
dosadá na lavicu obrovský zadok
alebo sa vlak začal konečne rozbiehať.
Prekvapí ma iba to,
že bociany skutočne hniezdia na komínoch
alebo na vysokých stĺpoch,
presne ako v rozprávkach.
Shell de Toni 